BARBORA BOBUĽOVÁ: Pro všechny jsem byla „čudná torta“

Před… Věk se ale vlastně v případě žen nezmiňuje… Takže prostě před X lety hrála v pohádce Nesmrtelná teta a stála vstříc zářné budoucnosti. Rozhodla se ale pro risk a zkusit štěstí v zahraničí, a tak zakotvila v Itálii.

Dnes má za sebou padesátku filmů, ve většině z nich měla hlavní roli a za kolegy slovutné herce. A teď se po letech zase vrací domů a zanedlouho bude mít premiéru film Nikdo mě nemá rád, kde hraje.

Když jste v 90. letech odjela do Itálie, dovedla jste si představit, že byste uspěla tak, jak se vám to nakonec podařilo?

Nie, netušila som, čo som mohla od Talianska očakávať, ale niečo mi našepkávalo, že taká príležitosť, aká sa mi naskytla, sa nestretáva často a nevyužiť ju by bola škoda. V kútiku duše som si však nechávala pootvorené dvere späť na Slovensko, napriek tomu že mi niekto hovoril: „Nemysli si, že ak sa vrátiš, budeme ťa tu očakávať s otvorenou náručou.“ Riskla som to.

Co bylo vlastně tím impulzem, že jste si sbalila kufry a jela? Tady jste přece musela mít po Nesmrtelné tetě jednu nabídku vedle druhé…

Prvý impulz bol konkurz na Kolibe v Bratislave do talianskeho televízneho filmu. Bola som vtedy študentkou umeleckej školy a na školskej nástenke som našla: „Hľadáme 18-20 ročné dievča do talianskeho televízneho filmu.“ Samozrejme som utekala na Kolibu na konkurz, ktorý som nakoniec vyhrala a zanedlho som už cestovala na moje prvé natáčanie do Ríma. Potom nasledoval ďalší konkurz, na ktorý ma Taliani pozvali do Ríma priamo, lebo Marco Bellocchio vraj nedokázal nájsť v Taliansku princeznú do filmu Princ Homburský. Takže podobne ako v Čechách, aj na juhu som začínala v role princeznej.

Jak těžké byly začátky? Přece jen jste si tam musela celý život a kariéru budovat od samého začátku…

Marco Bellocchio bol pre mňa odrazovým mostíkom do talianskej kinematografie a to, že som sa predstavila tamojšiemu divákovi hneď na začiatku v hlavnej úlohe veľkofilmu mi otvorilo brány do sveta showbisnisu. Takže som nemusela začínať od úplnej nuly. Bola som Bellocchiova herečka, čo už samo o sebe bolo a doteraz je veľmi prestížne. Ťažkosti ale prišli potom, ako som zistila, že hrať v cudzom jazyku vyžaduje obrovskú námahu a drinu, hlavne ak herec nechce zostať zaškatuľkovaný.

Podobne ako v Čechách, aj v Taliansku som začínala v role princeznej.

Hrála v tom rozhodnutí svou roli třeba i skutečnost, že po rozdělení republiky nastala na Slovensku taková určitá éra života bez podpory kultury?

Priznám sa, že mi bolo veľmi ľúto keď sa z Československa stali dva štáty. Myslím si, že pre kultúrny svet to bol veľký šok. Československá kinematografia vyprodukovala nádherné filmy a to aj vďaka spolupráci Čechov a Slovákov. Bolo mi jasné, že zmenšením územia sa zmenšia aj možnosti uplatnenia sa, takže asi áno, trošku k tomu prispel aj rozpad Československa.

Mluvila jste o zaškatulkování – je fakt, že cizincům se často stává, že jsou obsazováni do stereotypních rolí. Musela jste s tím bojovat také?

Áno, bolo to tak. Prvé roky po mojom presťahovaní sa do Talianska som vo filmoch a televízii dostavala väčšinou ponuky Slovaniek, až na výnimku Bellocchiovho filmu. Bolo mi jasne, že ak by som sa chcela zbaviť akcentu a hrať aj iné role, musím sa tvrdo venovať jazyku a tráviť celé hodiny nad správnou výslovnosťou a intonáciou. Od malička som však bola veľmi cieľavedomá, určite aj vďaka výchove, takže som do nemoty drvila taliansku výslovnosť a intonáciu. A drvím ju dodnes, pretože aj keď pracujete s emóciami, materinsky jazyk sa len tak ľahko nezaprie.

Co vás na Itálii baví natolik, že jste se tam rozhodla natrvalo zakotvit?

Aj napriek tomu, že som sa prvé roky tu v Taliansku cítila ako Alica v krajine zázrakov a nemala žiadnu istotu budúcnosti, pomaly som pracovala na sebe a hľadala si moju novú „hereckú identitu“, ktorú sa mi postupne podarilo vybudovať vďaka zaujímavým postavám vo filme, v televízii ale aj v divadle. Po čase sa dostavili dokonca aj ocenenia, ako napríklad Donatelov David za hlavnú postavu čo samozrejme pozdvihlo moje herecké sebavedomie.

Za těch třicet let tam jste hrála v bezmála padesáti filmech, což by se vám doma asi nepodařilo. Jak si vysvětlujete, že jdete doslova z role do role? Jste pro Italy něčím „exotická“?

Nie, nemyslím si že som exotická. V súčasných talianskych filmoch nenájdete Sophiu Loren alebo Ginu Lollobrigidu, popri ktorých by som asi vyzerala veľmi exoticky. Takže neviem. Je mi veľmi ťažké posúdiť, čím som Talianov zaujala.To by ste sa museli opýtať priamo ich.

Za tu dobu jste pracovala s nejednou filmovou legendou, ať už jde o režiséry, nebo herce. Kdo vám nejvíce přirostl k srdci, koho jste opravdu s posvátnou úctou pozorovala?

S „posvätnou úctou“ som pozorovala a najviac sa naučila od Emílie Vášáryovej, Božidary Turzonovovej, Emila Horvátha, Jiřiny Bohdalovej, Martina Hubu… takú disciplínu, profesionalitu a serióznosť, s akou pristupujú k práci títo herci som nikde inde nevidela. Z toho, čo som sa od nich naučila a odpozorovala, ťažím ešte dodnes.

Coco Chanel

Jednou z těch legend byla Shirley McLaine, držitelka Oscara, fantastická herečka. Jaké to bylo hrát s ní?

V jedno ráno som prišla na pľac a vidím obrovsky luxusný karavan, z ktorého vystupovala malá, nenápadná žena zababušená v obrovskej vetrovke, v teplákoch a v papučiach. Myslela som si, že je to upratovačka, no vzápätí ma asistent réžie chytil za ruku, zaviedol ma k nej a predstavil nás: Bola to Shirley Mc Laine. Hrať s ňou bola česť.

Jak vzpomínáte na Gérarda Depardieua, se kterým jste se také na place ocitla?

Bol ako malý chlapec na detskom ihrisku. Neustále vtipkoval, žartoval, dokonca aj tesne pred ostrou, kedy som mala hrať dramatickú scénu, ma stále rozptyľoval a rozosmieval. Vtedy som uplatnila techniku mojej pedagogičky na VŠMU Eleny Lindtnerovej, ktorá nám stále opakovala, že aj keby sa okolo nás strieľalo, nesmie nás to vyviesť z koncentrácie.

Una piccola impresa meridionale

Po dlouhé době jste přijala roli v domácím filmu Nikdo mě nemá rád. Co vás přesvědčilo?

Petra a Tomáša (spolurežiséry Petra Kazdu a Tomáše Weinreba – pozn. red.) som stretla na Filmovom Festivale v Košiciach, kde som prezentovala jeden taliansky film. Myslím si, že ich dosť prekvapilo, že slovenská herečka prišla na Festival s talianskym filmom. Nepoznali ma a ani ja som ich nepoznala. Toto náhodne stretnutie však bolo osudové, lebo po pár mesiacoch som už čítala ich scenár a veľmi ma zaujal. Tak ako ma zaujal ich prvý film Já, Olga Hepnarová. A keď som sa dozvedela, že hlavnú postavu stvárni Rebeka Poláková, nemohla som odmietnuť, pretože Rebekin otec, režisér Roman Polák bol mojim hereckým Pygmalionom. On ma prvý krát postavil pred kameru, ako 12-ročnù v televíznom filme Poľovačka na otca a on ma prvý krát postavil na divadelné dosky, ako Júliu v Slovenskom Národnom Divadle v Bratislave. Hrať Rebekinu matku bola pre mňa výzva, ktorej sa nedalo odolať.

Měla jste někdy ten pocit, že vás „nikdo nemá rád“?

Nie. Nikdy. Iba ak ma niekedy konkrétny „niekto“ nemal rád. Pamätám si na základnej škole ma jedna učiteľka nemala veľmi v láske a dávala mi to aj pocítiť. Nevedela som príčinu, ale nemám na to dobré spomienky. Dostalo sa to až tak ďaleko, že mi mama nakoniec zmenila triedu.

Je mi veľmi ťažké posúdiť, čim som Talianov zaujala.

Jaké to bylo vrátit se k hraní v rodném jazyce?

Bolo to pre mňa veľmi vzrušujúce vrátiť sa k tomu primárnemu procesu hrania, ktorý je automaticky zakódovaný v materinskom jazyku, a ktorý som sa ja v Taliansku snažila odkódovať a hľadať ho cez úplne iné zvuky a výslovnosť, čo sa mi aj čiastočne podarilo. Bola som aj veľmi zvedavá, či sa mi ešte podarí vrátiť sa tam, kde sa to pre mňa všetko začalo. Keďže som dovtedy nemala na to odvahu, mám pocit, že Petrov a Tomášov film bol ten správny moment.

Jaké bylo natáčení? Je nějaký rozdíl v tom, jak se točí u nás a jak v Itálii?

Taliansky štáb je početnejší a tým pádom chaotickejší. Pracuje sa menej hodín, pretože Taliani majú veľmi prísne pravidlá odbory, ktoré striehnu, aby sa pravidla dodržovali. Takže nadčasy sú veľmi výnimočné a nedele musia byt vždy voľné. Čo sa týka hercov, tak v Taliansku nás viac rozmaznávajú a správajú sa k nám ako k malým neposlušným deťom, ktorých treba všade viesť za ruku a dávať pozor aby sa nám nič zlé nestalo.

A chvíli nato jste přijala roli v dalším českém filmu, slovinského režiséra Olma Omerzy. Máme očekávat, že se vracíte zpátky domů?

Scenár Olma Omerzu ma tiež veľmi zaujal a taktiež aj on ako režisér. Takže tu som už vôbec neváhala, či do toho íst alebo nie. Príbeh Nevďačné bytosti rieši veľmi univerzálnu tému, akou je generačná medzera medzi rodičmi a deťmi. Takže pokiaľ ide o dobrý scenár a zaujímavú postavu, neváham sa vrátiť späť na rodnú zem. Aj keď, ako som už povedala, pred pár rokmi by som si to ešte netrúfla. Nebola som na to zrelá. Bol to dlhy proces hľadania si novej identity ako herečka v Taliansku, a hlavne jej konsolidácie. Ale mam pocit, že konečne nastal čas, kedy tieto dve identity môžu spoločne existovať a íst ruka v ruke.

Libero

Sledovala jste celou tu dobu v Itálii, co se děje v česko-slovenské kultuře?

Priznám sa, že veľmi málo. Moje pravidelne návštevy rodičov sa obmedzujú hlavne na Vianoce a vtedy pozeráme reprízy starých silvestrovských programov a československé filmy ako S tebou mě baví svět, Tři oříšky pro Popelku či Pelíšky. Sú to obľúbene filmy aj mojich detí narodených v Taliansku.

Máte osobní zkušenost, proto se mohu zeptat: Co podle vás českým filmům chybí, aby se dokázaly prosadit v zahraničí?

Myslím si, že ide hlavne o tému. Pokial máte univerzálnu tému, nahradímě "Ak máte nejakú univerzálnu, ktorá rovnako osloví Čecha, Slováka, Maďara, Francúza, či Taliana, tak potom už stačí len tu tému dobre spracovať. Ale samozrejme záleží na tom, či má český film záujem sa presadiť v zahraničí, alebo mu ide viac o domáceho diváka.

V čem je to podle vás v Evropě jiné než doma? V čem máme oproti tomu světu rezervy?

Myslím si, že tie rezervy sú obojstranné a celá Európa sa ocitá v kríze. Odkedy vypukla vojna na Ukrajine, mám pocit, že sa cely svet zbláznil. Vidím okolo seba stále viac agresivity, násilia a nenávisti. Nie som si istá, či to pre nás ľudí dobre dopadne.

Vzpomenete si někdy ještě na své začátky, kdy jste nechtěla být herečkou? Co byste dneska svému mladšímu já vzkázala?

To som bola naozaj veľmi malinká. Ja som totižto k herectvu inklinovala od detstva. Moje prvé verejne vystúpenie bolo v prvej triede základnej školy, keď som mala sedem rokov a naučila som sa básničku Kristy Bendovej Čudná Torta, s ktorou som vyhrala recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín a ktorú som recitovala pred celou školou. Potom ma všetci prezývali Čudná torta. Vlastne si ani nepamätám obdobie, kedy som herečkou byť nechcela.

A kdybyste naopak něco měla vzkázat sobě samé v dnešním věku?

Neboj sa, to najlepšie ťa ešte len čaká.

Jeden citát praví: „Nevěřím tomu, co vidím. Nevěřím tomu, co slyším. Věřím pouze tomu, co cítím.“ V co anebo čemu věříte vy?

Verím, že sa ľudstvo raz preberie a začne sa správať ľudsky. ■

​Barbora Bobul´ová

» Jejím životním partnerem je pomocný režisér Alessandro Casale, se kterým má dcery Leu (18) a Anitu (17).

» Původně měla hrát hlavní roli ve filmu Jana Hřebejka Učitelka, ale nakonec byla obsazena Zuzana Mauréry

» Ve filmu Coco Chanel si zahrála po boku hollywoodské hvězdy 70. let Shirley MacLaine

» Má na svém kontě 5 nominací (jednu proměnila) na Donatellova Davida, italskou obdobu Českých lvů„postavou“.

Text: David Laňka |  Foto: Shutterstock.cz, Profimedia