Katarzia: Jsem na prohry zvyklá

Nkolik je pro vás důležité moci si hrát?

Je to prirodzené.

A nesetkáváte se někdy s tím, že vám lidé říkají, že byste měla dospět?

Mne ľudia nič nehovoria, pozrite sa, platím zdravotku a sociálku, platím dane, chodím voliť, nemám dlhy za MHD, mám auto a stratovú firmu na muzikantov, nehrám počítačové hry, neznášam drogy a po večeroch som väčšinou doma. Som teda dosť nudná. Tak ak by ma ešte niekto chcel poučovať, že nie som dosť dospelá, že ešte nemám odfajknutý pôrod potomka a hypotéku, asi by schytal veľmi nepekný pohľad. Ďalej sa do dospelosti zatiaľ angažovať nemienim.

Takže ani maminka vás zatím neprovokuje poznámkami, že by chtěla být babičkou?

Nediskutujem s nimi na túto tému. Boja sa túto tému otvárať, pretože vedia, že by tým dosiahli iba prevrátené oči.

Jste v životě podobně hravá jako ve svých textech?

Ako kedy, niekedy vôbec.

A je to dané situací, nebo jsou prostě oblasti, které jsou pro vás „na vážno“?

Baví ma hrať sa so slovenským jazykom a textami a hľadať k nim melódie, ostatné možnosti hier až tak využívať neviem. 

Máte někdy tu potřebu rozetnout vážnost nějaké chvíle vtipem, i když za cenu, že se člověk ztrapní?

Áno a robím to stále, okrem toho, keď som naštvaná a to mi už o 5 minút príde smiešne a zbytočné. Ja nemám reálne životné problémy, v porovnaní s inými životmi na Zemi.

Jak se bráníte tomu, abyste „dospěla“ a „zvážněla“?

Nebránim sa, mám viaceré stránky, niektoré sú dospelé a vážne a niektoré ani nikdy nebudú. 

A jak jste na tom se společenskými hrami? S hraním „her“ v životě. Hrajete někdy nějakou? 

Najradšej hrám hry s mužmi, žiadne iné asi nehrám. 

A jakého charakteru jsou ty hry?

Rada sa s nimi rozprávam, samozrejme.

Baví vás někdy nechat všechno za sebou a odjet někam, kde nebudete Katarzia, ale Katarína?

Vždy som Katarína, celkom často takto odchádzam, ale nikde inde sa nič nemení, seba sa nedá zbaviť.

A nikdy ani nemáte tu potřebu? Něco na sobě změnit, dělat jinak?

Stále sa snažím meniť, aby som bola lepší človek, ale sú určité emočné sféry, v ktorých sa točím v začarovanom kruhu, som veľmi impulzívna a prchká. A snažím sa celý život chudnúť!  Ešte nikdy sa mi to nepodarilo a už ma to ani nebaví riešiť, chodím pravidelne cvičiť aby som bola zdravá a prestala som dúfať, že zo mňa bude modelka (smích).

Když jsem se o vás bavil s kolegy novináři, všichni se shodli na tom, že je překvapilo, že působíte úplně jinak než vaše lyrické texty. Že jste silná a sebevědomá žena. A vlastně si nebyli jisti, jestli tím nebyli zklamaní. Narážíte na toto často?

Texty sú ideálne predstavy toho, ako by to malo vyzerať. Inak nie som naivná ani krehká, naopak, som skôr empatický diktátor, ktorý presne vie, čo chce.

Takže trocha té manipulace s lidmi, abyste je přiměla k tomu, co chcete?

Ak manipulujem, tak neúmyselne a podvedome. Hovorím, čo si myslím, snažím sa to robiť s diplomaciou. 

A týká se to jen práce, nebo i osobního života?

Moja práca je osobný život.

Proč jsou vlastně podle vás sebevědomí a sebejistota v našich končinách stále vnímány jako negativum?

Sú? Ja mám naopak dojem, že ak nepôsobím sebavedome, ľudia ma totálne zruinujú. To je jeden z dôvodov, prečo som samotár a asociál a nerada sa pohybujem v spoločnosti ani po sociálnych sietiach. Beriem ich ako nutné zlo.

Tohle mi vždycky přišlo zvláštní, že řada umělců, kteří se staví před publikum, jsou samotáři. V čem je to jiné stát na jevišti?

Kendrick Lamar to pomenoval tak presne, ako len on vie – antisociálny extrovert. Šetríme sociálnu energiu na predstavenie. Na pódiu vydávame celý balík energie a po odchode z pódia nám už pre nás žiadna nezostáva. Ak na mňa po koncerte niekto okrem chalanov z kapely prehovorí, mám z toho závraty a úzkosť. Len stojím, mlčím a prikyvujem. Ale ľudia za to nemôžu a nepoznajú tento post-performance pocit a ja musím svoje psychologické mystérie zakrývať. V bežnom dni potrebujem veľa rozmýšľať a ľudia ma vyrušujú, ale zároveň najviac inšpirujú. Oni sú zdroj celého môjho poznania a textov. Je to všetko veľmi protikladné (smích).

Máte někdy potřebu s určitými předsudky bojovat?

Jedine ak ide o ostatných, ktorých je potrebné sa zastať a chrániť ich. Voči sebe to mám inak, už sa mi nechce niekomu dokazovať, že by ma nemal súdiť. Je mi to jedno.

Pouštíte se i do bojů, které nemáte šanci vyhrát?

Nie, ak sa do nejakých púšťam, dúfam, že budú úspešné. 

Jak pak snášíte prohry?

Nevadia mi, nie som kompetitívna a ak prehrám, zmierim sa s tým okamžite. Som dosť nad vecou.

Opravdu jste až tak racionální? Není nic, žádná oblast, kde byste byla na prohry citlivější? Nebo alespoň naštvaná, že se to nepovedlo tak, jak mělo?

Hm, ak sa nad tým zamyslím, často som prehrávala, počas dospievania som v ničom nevynikala a vždy boli šikovnejší študenti alebo muzikanti, vtedy som ešte nevedela, že moja sila je v texte a v písanom slove. Tým pádom som si na prehry zvykla, nikdy som nevyhrala v žiadnej športovej discipíne, vedomostnej súťaži, ani v základnej umeleckej škole a nemala som ani čisté jednotky. Čo sa týka nejakých ocenení a podobných súťaží, nemám ich rada, pretože si myslím, že hudba nie je súťaž, každému sa páči niečo iné. Vždy som bola diskonformná pre vätšinovú spoločnosť, rovnako ako moje texty, takže ani nemôžem byť tou speváčkou, ktorá vyhrá všetky ocenenia a bude pozývaná do diskusii o jej bytovom interiéri v komerčnej televízii. Hodnota mojich pesničiek je niekde inde a môže to zavnímať iba menšia skupina ľudí. Ale zase až taká malá nie je, za čo som mojim divákom a poslucháčom veľmi vďačná. Funguje to vice versa, ja tiež  nemám záujem získať priazeň ľudí, ktorí ma nezaujímajú alebo ich považujem za jednoduchých a hlúpych. Je to tak v poriadku a som s tým totálne zmierená. A čo sa týka perfekcionizmu koncertov, tam som občas sklamaná, ak sa mi niečo nepodarí tak, ako som si to predstavovala, ale  na tom sa dá pracovať a viem že to má dôvody. Jedinou nepríjemnou prehrou je pre mňa choroba, som často chorá a celý život riešim zdravotné problémy všetkými možnými spôsobmi, ale stále to nie je ideálne. Ak máme kocnert a ja kašlem, som z toho nešťastná a vyčítam si, že som si nedávala väčší pozor.

V jednom rozhovoru jste zmínila, že dáte na rady lidí, kterých si vážíte. Říkáte si o ně, nebo jsou vám někdy nabízeny, i když o ně nestojíte?

Áno, pýtam sa ľudí, ktorých názor ma zaujíma, väčšinou sú to profesionáli z hudobného biznisu alebo frontmani a skladatelia, ale zase nepíšem im, aby mi povedali čo si myslia, hovoríme o tom iba ak to vznikne v prirodzenom dialógu. Väčšinou s tým začnú sami a ja som im za to vďačná. Vždy si z toho zoberiem, čo potrebujem, ale počúvam aj vlastný názor. 

Děláte všechno v životě podle sebe, nebo jsou okamžiky, kdy se přizpůsobujete okolí?

Som jedináčik, egoista a narcis, ale aj empatický dobráčik, takže podľa toho ktorá z mojich osobností je práve aktívna.

Jsou všechny ty osobnosti v souladu, nebo se některé ve vás hádají?

Žijú si tam celkom v harmónii, už si na seba zvykli. Nič iné im nezostáva.

Která z vás to obvykle vyhraje?

Vyhraje dobráčik, lebo ak vyšiluje egoista, už o chvíľu sa za to hanbím a všetkým sa ospravedlňujem a kupujem im darčeky. Viem, že sú to len emócie. 

Vaše texty jsou neseny ve formě dialogu. Povídáte si ráda? O čem? A s kým?

V textoch hovorím s ľuďmi, ktorí sa so mnou z rôznych dôvodou rozprávať už nemôžu. Povídám si ráda iba s ľuďmi, ktorí ma bavia a s mojim klukom Ondřejom. 

Nemáte pocit, že v posledních letech si všichni nějak přestáváme naslouchat?

Podľa mňa sme sa nikdy nepočúvali ale áno, už si skôr všetci píšeme a lajkujeme instagram. Sústrediť sa na dlhšie vety a text je stále tažšie. Preto mám alergiu na smartphone a svoju vlastnú závislosť na konštantom online napojení. 

Nedávno jsem přišel do restaurace a všichni tam hleděli do svých telefonů. Jak vy jste na tom s potřebou být online?

Obraz ľudí čumiacich do mobilu sa stal každodenným kultúrnym zážitkom. Ja pozerám do mobilu, ak sa cítim osamelá alebo konfrontovaná s cudzími ľuďmi. Som hanblivá a plachá, zízanie do mobilu ma chráni od vystaveniu sa pohľadom do cudzích očí. Podľa mňa to tak robí veľa ľudí a aj to je jeden z dôvodov, prečo sa tvária, že v mobile niečo dôležité robia. Nedávno som cestovala vlakom a takto som zízala do mobilu, pretože predomnou sedel pekný muž a hanbila som sa na neho pozrieť. Vyhýbala som sa očnému kontaktu asi hodinu! Potom som si všimla, že má na stole knihu a tak sme sa začali rozprávať. Prišli sme aj na to, že je to strašné, že sme sa takmer kvôli mobilom ani neprehovorili. Kiež by som mala viac odvahy prehovoriť takto na kohokoľvek... Som zvyknutá na to, že slováci sú často uzavrení a ak na nich milo prehovorím na ulici, zľaknú sa a toto nadšenie pre humanizmus neopätujú. Tak som si zvykla byť ticho a už sa o to nepokúšať. Dá sa to len v Prahe 1, kde sú turisti. 

Vidíte, a mně Slováci přišli vždy mnohem víc otevřenější, impulsivnější a otevřenější než Češi…

Máte o nás rovnako ideálne predstavy ako my o vás (smích). To je dobre, preto máme také pekné dlhoročné manželstvo, ktoré nezbořil ani oficiálny rozchod. 

Vaše FB stránky jsou na rozdíl od jiných interpretů pozoruhodně střídmé, co se soukromí týká. Chráníte si ho?

Na internete sa snažím zdieľať, iba ak mám nevyhnutný pocit že musím. Priznám sa, že nie som fanúšik fotiek bábätiek a ich denného jedálnička, ani nadšených selfíčiek s manželom pod eiffelovkou. Podľa mňa je dôležitejšie pekné momenty zaznamenať do pamäti v hlave, než do pamäte na internete. Som na zdieľanie lenivá a okrem toho sa mi už stala jedna vážna hejterská hystéria kvôli jednému debilnému virálnemu videu, do ktorého som sa namočila čiastočne nevedomky a odvtedy som voči zdieľaniu obzvlášť opatrná. Ľudia aktívni v diskusiách si myslia, že sloboda slova znamená aj neobmedzenú drzosť a nízkosť. Myslím si, že si za svoju úbohosť ani náhľad do cudzieho života nezaslúžia. Nepáči sa mi ľudská nenásytnosť po infomáciách o „hviezdnych“ životoch, je to nechutné ako lacné porno. A ja ani nie som hviezda a dúfam že ani nikdy nebudem. Sláva v kombinácii s ľudskou necitlivosťou ma desí. Pár krát som prešla po ulici s niekým naozaj slávnym a prišlo mi hrozne netaktné, ako na tú osobu skáče každý druhý okoloidúci a chce sa fotiť na mobil. Podľa mňa to nie je normálne ani v pohode. 

Chráníte si ho i ve svých textech, nebo to je naopak jediné místo, kde nic neskrýváte?

Texty používam ako umenie a tým pádom mi nevadí, že v nich hovorím o súkromných myšlienkach, pretože sú pre ľudí a sú aj na to, aby si uvedomili, že vo svojich problémoch nie sú sami a zažívame všetci podobné pocity a emócie. Ale nezdieľam zbytočne priveľa intimity.

Co je pro vás vlastně už intimní? Protože i tu intimitu mám pocit čím dál tím víc ztrácíme a dobrovolně ji odevzdáváme…

Neviem, každý má tú hranicu inde. U mňa je tá hranica tam, kde začína trapno. Trapno je síce cool, ale ešte stále nie som natoľko sebavedomá a zmierená sama so sebou, aby som trapno dobrovoľne podstupovala. Ak ho podstupujem, aspoň o tom rada neviem. 

Trvá dlouho, než se k něčemu odhodláte? Nebo na ten „neznámý led“ naopak vstoupíte okamžitě a bez dlouhého přemýšlení?

Buď sa rozhodnem hneď a dokončím, k čomu som sa odhodlala, alebo to nespravím už nikdy. Ak už ale raz poviem niekomu áno, väčšinou to splním. Sú výnimky a to vtedy, ak ma niekto presvedčí k nejakému rozhodnutiu, chcem mu vyhovieť a nepovedať nie.  Potom si uvedomím, že som to tak nechcela. 

Dokážete se poučit z chyb, nebo jsou takové, které děláte stále dokola?

Robím ich stále dokola, ale ak ide o prácu vrámci hudby s ľuďmi, v tíme, učím sa a potom už tie isté chyby nerobím. Dúfam.

Na čem ujíždíte?

Na COS stores a vietnamských bistrech.

Pro to jídlo, nebo pro atmosféru?

Tak pre atmosféru nie, to by som radšej chodila na obedy do kabaretu.

V co věříte?

V ľudskú silu a intelekt. m